Čauko, tak čo dneská ? Ideme na tú stenu?“, volám Jankovi v nedeľu ráno a pozerám z okna na modrú trutnovskú oblohu. Moc sa mi do haly nechce, no predsa je to lezenie. Chvíľu premýšľam o Ádri. No piesok je po nočných mrazíkoch studený ako ľad a keď sa cez deň trošku oteplí, lezie z neho vlhkosť. Žiadna jesenná lepička nehrozí, včera krátko spŕchlo a podmienka je zrejme definitívne preč.

„No a čo tie Sokoliki, žula bude suchá a je pekne“, navrhuje Janko. 

„Spýtam sa Andrejky a volám späť“, vravím mu.

„Tak sa spýtaj ženy na svoj názor a zavolaj“, počujem hlas zo slúchadla. 

„Jasne, volám za chvíľu“, odpovedám. 

Sokoliki sú oblasť cca päťdesiat kilometrov od Trutnova a chodím tam rád vždy, keď je v Ádri zima a mokro, v Teplicích nevysušil vetrík hrany, Křižák ma už neláka a na Ostaš sme chodili na jar. Názov tejto oblasti je Góry Sokole (Sokoliki) a tvoria ju skupinky skalných veží kúsok od turistickej chaty Szwajcarka. Sprievodca oblasti som si kúpil na chate. 

Sú tu cesty zaistené nitmi no i tie tradičné s istením po vlastnom. Bol tam už s deťmi, s Méďom, so Smolkom, so Zuzkou, sólovať i Kuba tam občas zájde. Na svoje si tam teda prídu začiatočníci, tradicionalisti, hviezdni alpinisti, víkenďáci i skutoční športovci. Praktický prejazd je z Trutnova do dedinky Karpniki cez Pomezní Boudy alebo cez Lubawku.  

Na veže roztrúsené po kopci vedú krásne cesty, ktoré tu vytýčili priekopníci a neskôr i legendy poľského lezenia a alpinizmu. Svoje routy tu má Zbigniew Czyzenewski nazývaný „Malolat“, ktorý začal vážne liezť už keď mal dvanásť rokov a v štrnástich zvládol Pilier Dlugosza na Kazalnicu Mienguszowieckej v Tatrách ako aj Malého Mlynára, čo sú vážne výstupy severných stien. Liezla tu Wanda Rutkiewicz, Krzysiek Wielicki či legendárny Wojciech Kurtyka, ktorého kroky priviedli z tejto oblasti až k fenomenálnemu prvovýstupu Západnou stenou Gasherbrum IV alpsky s Robertom Schauerom. Kurtyka mal na miestne lezenie tak silný vplyv, že dodnes sa v oblasti používa tzv. Kurtykova klasifikácia. Pre praktickú orientáciu uvádzam jej prevod na UIAA.

II – VI+2 – 6+ 
VI.17-
VI.1+7
VI.27+
VI.2+8-
VI.38
VI.3+8+
VI.49-
VI.4+9 (a tak dále

Baví ma na Sokolikovch liezť cesty vytýčené legendami. Baví ma tiež, ak má cesta charakter prvovýstupcu, typické umiestnenie istení a vedenie linky. Vždy sa teším na to, ako zvesím spod povaly frendy a čoky, vymením ich v batohu za uzly a vydám sa na výlet do Poľska. 

Keďže je oblasť za krkonošským hrebeňom, ktorý často zastaví trutnovské dažde a hmly, býva počasie v Karpnikoch prekvapivo priaznivé a sú pre mňa skvelou alternatívou, ak v Ádri prší či je mokro. Skoré ranné vstávanie počas víkendu a od večera zbalený batoh mi pripomína milované Tatry. 

Hodinka cesty z Trutnova prebehne pri rozhovoroch s kamarátmi ako nič. Kto čo vyliezol, čo nevyliezol, sklamal sa, uspel, zabehol či zabehne, zamiloval sa, pohádal sa či uzmieril. Čo sa komu podarilo a čo sa ešte podarí. Kde čo a ktorú prácu či kamarátku urobil alebo urobí. Mám rád tú intimitu skorého rána a pozvoľné tempo dôverného rozhovoru v uzavretom priestore auta. Cesta ubieha zákrutami Krkonôš a tempo rozhovoru určujú občasné otázky. Dôvera, zdieľanie príbehov a priateľstvá – i to je pre mňa lezenie. 

A mám tiež rád, keď po chvíľach strachu vysoko nad pieskarskými kruhmi, uzlami či v širočinách mám zrazu možnosť pinknúť si frenda kam chcem. A keď sa bojím, pridám hneď nad neho ďalší a kľudne po dvadsiatich centimetroch s úsmevom ešte tretí. Naberiem skutočné chyty na spoďáka a vykloním sa do previsu. Po zápästie ruka do mádžaku, nohy nakopať vysoko na trenie, dve tempá vyššie a už vidím ideálnu špáru na žltú dvojku. Nesadla, bude to skôr tá fialová nula-päťka. „Kurwa-pierdolet, co jest za problem, droga bardzo komplikovana,“ vykrikujem natešene po okolí a na zírajúcich Poliakov. Cesta je vynitovaná, no my lezieme po vlastnom. No nie, nakoniec tam narvem nafest ten tmavozelený a Janko pri vyberaní komentuje, že nabudúce si mám frendy povyberať sám a on si ich pri lezení pozakladá inde a lepšie. Veď nech robí ako chce, je to jeho život, odpovedám. 

Dve sady frendov sú pre mňa na tridsať metrov tak akurát. Priberiem i mikráče a vešiam na sedák i čoky. Dnes to bude o radosti a žulové vežičky popretkávané špárami púšťajú na žaby. Spárovky mám biele od mádža, čo na mňa pôsobí po mesiacoch lezenia na pieskoch veselo. Zmena v lezení zmena v živote, dopamín iskrí mozgom. Jupí jé jóu! 

A naopak, ak mám strachu dosť, vyberiem pytel expresiek, pytlík mádža dosypem po vrch a vnímam len pohyb po skale, dotyky špičiek nôh a končekov prstov a veselosť pri nečakanom lete s vylomeným chytom. „Ale videl si, že by som to mal na OS, nebyť toho vylomeného chytu?“ kričím dole na Janka. „Jasné, ja ti to uznám, máš tú šesť plus na onsajt. Hlavne už kurvá lez, je tu zima jak sviňa“, odpovedá zdola. 

Špáry, stienky, pilieriky, klasičky, dvojky, trojky, šestky či deviatky, jednodĺžkové cesty či linky so štandovaním, prstofky, žabky, širočinky i rajbasy a mimoriadne trenie. Možnosť lezenia počas celého roku a temer za každých podmienok radí túto oblasť medzi moje obľúbené. 

Takže nabudúce, keď sa budeš chystať na týždeň do Ádru a predpoveď počasia nebude stopercentná, kľudne prihoď do batohu dve sady frendov i čoky a po daždi vyraz za novým dobrodružstvom za poľské hrebene Krkonôš. 

Mišo Žilka