„Teď ho vem tou kamerou, určite tam jebne,“ počujem v pozadí Smolka ako vykladá svojou českoslovenštinou kameramanovi Ondrovi. Klárka, Smolko, Háček, Víťa a chalani točia v Ádru zábery pre Climbing Technology. Piatok odpoludnia som zbalil obytku, dcéru Emku, jej kámošku Esťu, veci na lezenie, hrniec chilli con carne od manželky a vyrazil do skal. Celú partičku som našiel v „Sportovním koutku“ a pokým sa fotia a balia, já využívam Albertovu ochotu a naliezam do novej krátkej cestičky.

Odhadujem to tak na „vosumáčko“, neolezené a trochu špinavé. „Hezky deš Miško,“ povzbudzuje ma Alberto. Som v kľude i nad kruhom, lebo viem, že s Albertom som pri páde v bezpečí. „Hele, ak by som to mal na zem, povedz mi jó?“ prosím Alberta. Do skál som prišiel bez plánu aj spolulezca a som vďačný, že mi život dnes ponúkol za parťáka Alberta. Autora krásnych ciest, správcu skál, skvelého lezca aj ističa. Ozajstného človeka.

Foto: Martil Zavadil

Urobím ďalšie tri kroky smerom ku druhému kruhu no podvedomo tuším, že idem príliš rovno. Spravím ešte jeden cuk nech si užijem pekný pád a volám „Bacha, idem,“ chytím uzol a skáčem dolu. Ukážková perinka od Alberta, krásny pád do mäkka, stretli sme sa nad zemou. Alberto skúsene uhol hlavou aby som ho netrafil pätou pod oko. „Vravel som vám, že tam jebne,“ počujem z diaľky Smolka a partička odchádza.

S Albertom ostávame sami, zbalíme cajky a kráčame pomedzi skaly. Popri tom kecáme o živote, o deťoch, o lezení, o prášení, o prváčoch, o sólovaní a pádoch pri istenom sóle, o tom ako je skvelé, že sme opäť s kámošmi v skalách. Prechádzame popod Tři obry ku Komunistovi nad Stránskými kde sa pridáme k partičke.

Foto: Martil Zavadil

Chalani chcú točiť z výšky, tak s nimi vyliezam na vežu. Smolko s Albertom lezú cestičku a točia pád. Alberto skáče nohami sotva z dva metre nad kruhom. No Smolko mu riadne povolil a tak sa stretne s Albertom kúsok nad zemou. Obaja sa nahlas smejú sa a dobre sa bavia. „Já na to koukám, teda som Ti pekne povolil, čó?!“ smeje sa Smolko. „Byl jsem metr a půl nad kruhem a hele, kde jsem skončil“, smeje sa Alberto a pochvaľuje si dlhý pád do mäkka.

Pozerám na chalanov a zrazu mi to dôjde. Pád nie je synonymom prehry či neúspechu. Skúsenosť je dôležitejšia než výkon alebo výsledok. Zažívam okamihy, kedy život vyberá zážitky a ja mu načúvam. A žijem.

Foto: Martil Zavadil

Dobrý istič Alberto chytil skvele môj prvý pád, dobre pozná ten pocit, keď spadneš. A navyše vie, čo potrebujem, aby som sa posunul ďalej. Poradil mi ten podvečer krásnu cestu. Až po páde spod prvého kruhu na zem som sa naozaj uvoľnil. A zažil krásne lezenie stienkou cez bolder ku kruhu, ďalej na výšvih a istený kruhom na rampičku. Po nej technický zved ku tretiemu kruhu a na záver po hranke cez posledný kruh na vrchol.

Po lezení hľadáme drevo a kecáme s Víťom, Albretom, Smolkom, Miškom a Klárkou, Ondrom a deťmi pri ohníku. Zahrám na gitaru, rozprávame o lezení, o životoch, o pádoch a krásnych cestách. Žijeme čarovné chvíle, kedy je i pád zábavou.

Mišo Žilka